Platí si, aby mu nadávali

Viceprezident 1. FC Tatran Prešov BRAŇO PRIELOŽNÝ nemá v úmysle zviditeľňovať sa vďaka futbalovému pôsobeniu

Prečo ste si v rámci kapitálového vstupu do slovenského klubového futbalu ako Bratislavčan vybrali v roku 2005 práve Prešov?

„Táto záležitosť sa vyvíjala postupne, mám dobrého kamaráta a obchodného partnera Miroslava Remetu, ktorý ma ako rodený Prešovčan vtiahol do Tatrana. Keďže k športu som mal vždy blízko, nemôžem povedať, že som sa tomu nejako bránil. Práve naopak.“

Bude pre vás „misia 1. FC Tatran Prešov“ dlhodobá aktivita?

„Môže to byť jedine beh na dlhú trať, inej cesty v športe niet, všetko má svoju logickú postupnosť a vývoj. Pred štyrmi rokmi som kapitálovo vstúpil do klubu, ktorý bol na pokraji krachu.“

Čo pre vás znamená 90-percentné vykrývanie rozpočtu corgoňligového futbalového klubu, ktorý sa pohybuje približne na úrovni 1,7 mlióna eur?

„Vždy som sa snažil podporovať šport a k futbalu som mal vždy veľmi blízko. V Prešove je najstarší slovenský futbalový klub so slávnou históriou a diváckym zázemím, vždy to bola a aj je v rámci slovenských pomerov atraktívna značka.“

V slovenských pomeroch a podmienkach sa mohol Braňo Prieložný pokojne vybrať cestou aplikácie „abramovičovského modelu úspechu s FC Chelsea“. Úprimne – pre vás by nebolo problémom nakúpiť špičkových hráčov...

„Určite by som sa touto cestou nevydal. Nie je mojím úmyslom zviditeľňovať sám seba a dokazovať si svoju pozíciu prostredníctvom futbalu po drahých nákupoch, po ktorých by sme sa všetci tvárili, aký sme dobrý klub. Nie je filozofiou Prešova nakupovať drahých hráčov.“

Má Prešov výhľadovo v rámci slovenských futbalových ambícií v blízkej budúcnosti aj atakovanie pohárových priečok?

„Určite by som bol rád, keby sa nám to raz podarilo. No nebude to za každú cenu a spôsobom, že ‚natlačíme‘ do futbalu nenormálne veľa peňazí. Je to o poctivej robote. Po našom kapitálovom vstupe do klubu sme museli nanovo naštartovať príliš veľa systémových opatrení, ktoré v klube nefungovali v období, keď sa Prešov nachádzal v kritickej situácii po vypadnutí z Corgoň ligy.“

DO KABÍNY ZA HRÁČMI NECHODÍM

Ako prežívate zápasy v hľadisku? Považujete sledovanie futbalových zápasov za príjemný druh relaxu?

„Nemyslím si, že som mimoriadne emotívny typ. Vo všeobecnosti platí, že svoje emócie nedávam výrazne najavo. Napriek tomu však musím povedať, že futbalové zápasy prežívam intenzívnejšie, ako by som si bol niekedy schopný predstaviť.“

Frflete? Zanadávate si?

„Pri góloch a dobrých výsledkoch nášho tímu sa teším, no viem sa aj vnútorne nahnevať. Snažím sa chodiť na zápasy prešovského tímu nielen doma, ale aj na ihriská súperov. Keď nie som priamo na zápase, minimálne dvaja-traja ľudia ma pravidelne telefonátmi a textovými správami informujú o priebehu zápasu. Mám vždy podrobné informácie. Čo naozaj nemám rád, je odfláknutý výkon. Hoci každá prehra mrzí, viem akceptovať neúspešný výsledok po bojovnom a snaživom výkone, keď každý hráč na ihrisku maká.“

Je zaujímavé, že vôbec nechodíte za hráčmi do kabíny a od tímu si držíte odstup. Nemáte občas nutkanie povedať futbalistom niečo od srdca?

„Súhlasím, s hráčmi prichádzam do kontaktu málokedy, zväčša iba pri spoločných klubových banketoch. Kedysi som športoval, mám aj telovýchovné vysokoškolské vzdelanie, na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave som vyštudoval učiteľský odbor so zameraním na zjazdové lyžovanie. Z môjho pohľadu sa nikdy nestalo, aby akýkoľvek rozhovor s funkcionárom, a vôbec nie už negatívny, mohol posunúť moju výkonnosť smerom dopredu. Funkcionárske ‚vyplachovanie žalúdkov‘ mi vždy prišlo skôr ako kontraproduktívne riešenie. Nie je to teda v prešovskom prípade o tom, že sa chcem od mužstva odtiahnuť, ale je to o mojom presvedčení, na základe ktorého si nemyslím, že práve moje predslovy voči mužstvu by mu mali v niečom pomôcť. Nemyslím si, že by som vedel hráčom povedať niečo iné, ako im hovoria tréneri.“

S trénerom mužstva Romanom Pivarníkom máte nadštandardný priateľský vzťah. Kde sú jeho korene?

„Spoznali sme sa po jeho nástupe do funkcie trénera Prešova. Áno, máme nadštandardný vzťah, ako ľudia sme si ‚sadli‘, rozumieme si. Ak by som mal Pivarníka hodnotiť ako trénera, tak o ňom poviem, že je to človek, ktorý dvadsaťštyri hodín denne žije futbalom. Vážim si jeho odborné znalosti. Jeho názory považujem za zdravé a v podmienkach nášho klubu v zásade aj realizovateľné.“

Stalo sa niekedy, že ste mu „kecali“ do zostavy?

„Nikdy by som mu nehovoril, koho má a koho nemá postaviť. Veď o tom je jeho trénerská zodpovednosť.“

NIKTO NIE JE NEDOTKNUTEĽNÝ

Aj po udalostiach, ktoré nastali v Prešove na začiatku októbra, keď sa hráči obrátili na vás ako hlavného akcionára klubu a informovali vás o výhradách voči Pivarníkovi, no tréner zostal vo funkcii, mnohí znalci prešovských futbalových pomerov hovoria, že Pivarník má v Tatrane za každých okolností maximálne pevnú trénerskú pôdu pod nohami. Čo na to hovoríte? Je to tak, že vy Pivarníka z funkcie neodvoláte, že ak Pivarník v Prešove skončí, tak jedine z vlastnej vôle?

„Určite nie. Nikto nie je na tomto svete nedotknuteľný a v športe toto tvrdenie platí ešte mnohonásobne viac. Teoreticky - ak by situácia v klube dospela do štádia, že trénerská výmena Tatranu prospeje, viem si predstaviť, že pristúpime aj k takému kroku.“

Na akých miestach by ste radi videli váš klub v priebehu tejto sezóny?

„Reálne si môžeme trúfať na piate miesto a zároveň chceme zapracovať do tímu mladých hráčov, aby sme v nasledujúcej sezóne mohli byť ešte lepší.“

Ako nesiete kvantum negativizmu u divákov v prešovskom hľadisku, väčšina ktorých sa chodí na futbal iba „vyšomrať“ a vyventilovať negatívne emócie?

„Diváci na futbale v Prešove sú v niektorých prípadoch až extrémne špecifickí. Klobúk dole pred mladými chalanmi, ktorí sa zhromažďujú v sektore vlajkonosičov pod svetelnou tabuľou. Tí sú naozaj schopní podržať mužstvo aj vo chvíľach, keď sa mu nedarí a práve o tom je fanúšikovstvo. V Prešove ale chodí na futbal veľa ľudí, ktorým úplne nerozumiem. Kričať, hučať a nadávať - to je fakt tá najľahšia vec na svete... Na mužstvo to pôsobí veľmi negatívne. Nemám problém stretnúť sa a podebatovať s racionálne zmýšľajúcim futbalovým divákom, ktorého názory sú aspoň trochu objektívne. Tvrdím, že 99,9 percenta výrokov, ktoré ľudia vykrikujú smerom k lóži, kde na štadióne Tatrana sedíme, sú úplné hlúposti. Pokiaľ je však človek na futbale len preto, aby sa vykričal, lebo doma nemôže, neuráža ma to. Keď to zveličím, tak si v Prešove pri podpore futbalu platím za to, aby mi v hľadisku ľudia nadávali. Ale beriem to s humorom.“

Mnohí z nespokojných „krikľúňov“ argumentujú, že z mužstva sa vytratil tradičný šarišský duch, že je v ňom málo rodených Prešovčanov a hráčov z východoslovenského regiónu. Dráždi ich prítomnosť mnohých cudzincov, ktorí nenapĺňajú pravidlo, že zahraničný futbalista by mal byť lepší ako domáci hráč.

„Registrujem hlasy, že máme v tíme veľa legionárov. No keby sme ich nemali, Prešov nie je schopný odohrať to, čo dnes hrá. Je aj v mojom záujme, aby hrali za klub vlastní odchovanci a futbalisti z tohto regiónu. Musia mať však kvalitu. Tatran doplatil na štvorročný absolútny výpadok pri práci s mládežou v období, keď bol klub na pokraji kolapsu. Prešov vždy stál na výchove vlastných hráčov a ja verím, že v našom tíme sa ich bude presadzovať čo najviac tak, ako sa to darí napríklad trojici Katona, Pribula, Piter-Bučko. Našou cestou je vychovávať, nie nakupovať.“

Uzavriete ešte nejakú stávku s hráčom Tatrana, ako to bolo v prípade Davida Čepa, ktorý sa s vami stavil pred minulou sezónou, že nastrieľa päť gólov, no po prehratej stávke sa musel na dva týždne obliecť do šarišského kroja?

„Nebránim sa žiadnej. Ak sa vymyslí nejaká vtipná a realizovateľná stávka, som pripravený prijať ju. Skôr či neskôr isto niekto s takým niečím príde.“

KTO JE BRAŇO PRIELOŽNÝ

Narodil sa 9. mája 1968.

Patrí medzi najbohatších Slovákov.

Finančne podporuje okrem 1. FC Tatran Prešov aj futbalový klub Ružinov Bratislava, slovenských bobistov a lyžiarsky klub Junior ski klub Dúbravka, ktorého členmi sú aj jeho dvaja synovia. Je členom výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu.

Aktívne sa venoval zjazdovému lyžovaniu, svoju výkonnosť v tomto športe označil za priemernú.

V roku 2002 reprezentoval Slovensko ako člen štvorbobu na zimnej olympiáde v Salt Lake City, v roku 2006 v Turíne bol náhradník. Bol najväčším finančným podporovateľom tohto športu na Slovensku. „V živote som si splnil všetky osobné športové ambície. Bobistov Milana Jagnešáka a Róberta Kresťanka považujem za mojich dobrých kamarátov, naďalej sa stretávame a držím im palce, aby budúcoročná vancouverská olympiáda bola ozajstným vyvrcholením ich niekoľkoročnej tvrdej práce a snahy. Som presvedčený, že o rok v Kanade dosiahnu najlepší výsledok zo všetkých troch účastí na olympijských hrách.“

Športuje každý deň, najradšej v posilňovni. Rád si zahrá futbal. Nedávno zvládol 297 kilometrovú cyklotúru z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, na ktorú sa dva mesiace intenzívne pripravoval. Ako televízny divák rád sleduje prenosy zo všetkých vrcholných svetových podujatí. Z futbalu sú to predovšetkým zápasy anglickej ligy.

U ROZHODCOV LOBOVAŤ NEBUDE

„Uráža ma, ak sa stane, že rozhodca vedie zápas tendenčne a úmyselne poškodzuje mužstvo. Našťastie, takýchto prípadov je čoraz menej. Otvorene však hovorím, že u rozhodcov nebudem lobovať za svoj klub. To neprichádza do úvahy.“